Človek a príroda ako tím – permakultúra môže obnovovať a zdokonaľovať

BRATISLAVA – Keď sa pýtam Patrície Černákovej, záhradnej architektky a poprednej tváre slovenskej permakultúry, čo je to vlastne permakultúra, odpovie: “Je to, ako pýtať sa, čo je to šťastie.” Dizajn hľadajúci cesty, ako žiť s prírodou, ktorá prináša ovocie. Zdroj: Stock Photos Potom pokračuje vysvetlením, že ide o dizajnérsky systém. “Nie je to žiadne ezoterické […]


BRATISLAVA – Keď sa pýtam Patrície Černákovej, záhradnej architektky a poprednej tváre slovenskej permakultúry, čo je to vlastne permakultúra, odpovie: “Je to, ako pýtať sa, čo je to šťastie.”

Potom pokračuje vysvetlením, že ide o dizajnérsky systém. “Nie je to žiadne ezoterické učenie, ale veľmi technický prístup navrhovania. Najčastejšie sa realizuje pri tvorbe krajiny, ale dá sa aplikovať v akejkoľvek sfére spoločnosti,” doplní.

Ľahko uchopiteľný princíp diverzity v krajine, ktorá je pestrá a zmysluplná vďaka rôznorodosti rastlín, možno preniesť napríklad do organizácie, kde osobnosti s rôznym zameraním pristupujú svojím talentom k jednému projektu.

Princípy permakultúry vychádzajú podľa Černákovej z pozorovania prírodného ekosystému. “Je menný, no dokáže sa obnovovať. A to je trvalá udržateľnosť, ktorú potrebujeme. Potrebujeme vytvoriť ľudské systémy, ktoré nedegradujú, ale neustále sa obnovujú a dokážu sa zdokonaliť.”

Spolupráca s prírodou

“Zďaleka nejde len o prírodné záhrady a samozásobovanie,” komentuje i predsedníčka českej organizácie Permakultúra CS Eva Hauserová. “Vychádza z hlbšej a systémovej analýzy toho, čo robíme a žijeme, snaží sa vytvárať kolobehy, ktoré by čo najviac spolupracovali s prírodou a čo najmenej s ňou bojovali.”

Na začiatku idey stál v 70. rokoch Austrálčan Bill Mollison. Vymyslel koncept, ktorý by sa podľa niektorých dal označiť za protestne anarchistický. Ľuďom napríklad radil, aby jedlo pestovali v mestských parkoch a na zanedbaných pozemkoch.

Časom však podľa Hauserovej permakultúra, podobne ako iné hnutia, stratila “ostne” a stala sa nástrojom pre každého. “Najslávnejší permakultúrista v strednej Európe je určite Rakúšan Sepp Holzer, ktorý hospodári v zdanlivo nehostinných alpských podmienkach, kde bez námahy pestuje napríklad citróny,” ilustruje.

Trvalo udržateľné myšlienky

Naše storočie je storočím konca ropy. Optimistické vyhliadky hovoria o tom, že dôjde o päťdesiat rokov, triezvejšie odhady sú zároveň pesimistickejšie a prognóza sa dotýka zhruba roku 2030. S ubúdajúcou ropou nastáva čas čoraz drahších potravín, pohonných hmôt, odevu, rôznych výrobkov. Zároveň je tu čas zhoršujúceho sa stavu životného prostredia, ktoré mení klímu na Zemi.

V permakultúre dnes preto na globálnej úrovni existuje skupina ľudí, ktorá rozvíjajú práve riešenia pre budúcnosť. Svoje zameranie nekúskujú, ale v dizajne spájajú všetky poznaky, ktoré sú k dispozícii od pedológie, cez klimatológiu po botaniku. Niekde vďaka nemu zachraňujú tisíce životov, keďže dokáže obnovovať napríklad život pôdy a rastlinstva v postupujúcej púšti či v uličkách blatistých slumov v rozvojových krajinách.

“Ak potraviny zdražujú preto, že je drahá doprava, je rozumné začať potraviny pestovať čo najbližšie k miestu, kde sa budú predávať a konzumovať. Toto je takisto permakultúrny princíp – vedomé premýšľanie o systéme tak, aby v budúcnosti bol stále udržateľný a zároveň každodenné uvedomenie si dopadov svojho konania,” hovorí Černáková.

Náhly záujem

Permakultúra na Slovensku zaznamenala za posledných päť rokov obrovský záujem. Nie je to pritom len záležitosť života komunít na vidieku, ale aj mesta, kde si ľudia začínajú zriaďovať komunitné záhrady.

“Fyzická práca začala byť znovu atraktívna, do módy sa dostala vlna “do it yourself” (urob si sám, pozn. red.). Ľudí zrazu baví variť doma, než ochutnávať špeciality v reštauráciách, veľkú renesanciu majú domáci kutilovia, zlatú žatvu majú tzv. hobby markety. Nemusí to súvisieť s ekológiou. Ľudia skrátka necítia potrebu oslobodzovať sa od manuálnej práce a vytvárania vecí vlastnými rukami,” hovorí Hauserová.

Práca s pôdou, rastlinami či zvieratami upokojuje, v tejto súvislosti sa často hovorí o terapeutickom efekte. Zlepšujú sa zmysly a schopnosť všímať si procesy, dokonca predvídať.

Čo môžeme odpozorovať? Kolobeh

Príroda a človek podľa permakultúry tvoria jeden celok. Napriek tomu, kým príroda sa usiluje s človekom spolupracovať a prispôsobuje sa jeho činnosti, opačne to nateraz neplatí. Napríklad to, čo je pre prírodu samozrejme, v bežnom ľudskom systéme zlyháva – kolobeh.

“V prírode reálne nič nezaniká, len sa transformuje. Padne strom, zožerú ho huby, rozložia mikroorganizmy a on sa vráti vo forme inej rastliny,” približuje Černáková.

U človeka je to inak. Jeho činnosť za sebou zanecháva milióny ton odpadov a zbytočností. “Je to ohromne lineárny systém. A tu je ten konzum nebezpečný – neustále nakupovanie nových vecí,” upozorňuje.

Aj preto permakultúrny dizajn dbá na recyklovateľnosť lokálnych zdrojov, dokonca odpadových materiálov, u ktorých sa snaží predĺžiť životnosť na maximum. V tejto súvislosti sa hovorí aj o etike dizajnu, ktorý sa stará o živé i neživé, nepoužíva chemikálie, zaujíma sa o dopady globálnej spotreby, uvedomuje si vlastné hranice i to, čo ich presahuje, zdieľa s inými. U ľudí napríklad bartrovým obchodom či metódami, ktoré znižujú podiel peňazí v obehu, ale nesnažia sa ich úplne vymiesť zo systému, skrátka sa snažia o základný príjem.

Pýr hovorí, pôda potrebuje šaty

Pravidlá sú prísne, kroky pomalé. A to doslova. Mnohé totiž vyžaduje trpezlivosť a pozorovanie dejov. Ak sa v krajine objaví nová rastlina, človek ju podľa Černákovej nemá hneď trhať. Má počkať, čo ak to bude čosi jedlé? Alebo nájde chrobáčika. Netreba ho hneď zašliapnuť. Treba si zistiť, kto je hosť v záhrade zač. Môže to byť napríklad larva lienky. Objavíme užitočnosť – lienka požiera vošky.

“Kontakt so zvieratami je dôležitý. Mnohí ľudia sa zvierat boja. Keď sa pýtam ľudí, ktorým navrhujem záhradu, aké zvieratá tam chcú mať, povedia: Žiadne. Ale to nejde. Pýtam sa ich: A nechcete mať ani včely? Ani motýle? Ani vtáky? Potom si to už premyslia a hľadáme riešenie, ako spolu môžu fungovať,” povie Černáková.

Zbrklosť však vidno aj pri rastlinkách. Všetci sa usilujú zbaviť napríklad pýru. Podľa záhradnej architektky však nemôže za to, kde rastie.

“Je to normálny proces, príroda nechce mať holé telo, pôda hľadá rastliny, ktoré dokážu prežiť, a tak si vezme tie, ktoré veľa vydržia. Človeku sa zdá, že nám to robí natruc. Lenže všetko je inak a stačí pochopiť, že príroda nechce byť holá, a preto jej dáme iné šaty, tým že zasadíme inú rastlinku. Alebo pochopíme, že pýr je liečivý. Toto sú omrvinky, ktoré dokonca učia tolerancii, pretože si uvedomíme, že každý má v systéme svoje miesto a zmysel.”

Pátranie po ceste a tempe

Ak existuje zmysel permakultúry, potom je to pátranie po tom, čím môže človek prispieť k zmene.

Permakultúristky radia, aby k nej ľudia nepristupovali len z jedného zdroja, napríklad článku. Nech pátrajú, oslovia viacerých ľudí, prečítajú si viacero kníh, idú si pozrieť viacero záhrad. Utvoria si svoj vlastný názor a začnú uvažovať i sami o sebe.

“Cieľom permakultúry nie je ohromne meniť, ale objaviť cesty a tempo, akým človek bude prispievať k tomu, že sa veci zmenia,” dodá Černáková.

Redaktorka: Stanislava Harkotová

Celý článok si môžete pozrieť aj na :

http://aktualne.atlas.sk/clovek-a-priroda-ako-tim-permakultúra-moze-obnovovat-a-zdokonalovat/slovensko/spolocnost/