Medzi nebom a zemou

Systémy navrhnuté podľa permakultúrnych princípov sa snažia napodobňovať prírodné systémy. Vychádzajú zo základných pravidiel fungovania ekosystémov. Aké sú to? Aký je ich zámer? Poďme si ich rozmeniť na drobné a spoločne sa prelúskať až k téme pôdy.


Samočinná záhrada – sen každého vlastníka pôdy

Cieľom je nastaviť umelé systémy, napríklad našu záhradu, tak aby bola čo najviac samočinná a súčasne, čo najviac produktívna. Sen asi každého vlastníka pôdy. Na čo často zabúdame je aj to písmeno B v tomto vysvetlení a to, aby bola aj bezodpadová. Platí tu pravidlo tzv. minimaxu, maximálne výnosy pri minimálnom úsilí. Teória znie lákavo, no ako to docieliť v praxi, šomrú asi mnohí čitatelia týchto riadkov. Odpoveďou je, priblížiť sa čo najviac “okrajového efektu”.

“Ekotón – hraničná časť medzi dvomi biocenózami, napr. okraj lesa, prechodné pásmo medzi rastlinnými alebo živočíšnymi spoločenstvami” (cudzieslova.sk)

Medzi nebom a zemou, alebo rybníkom a brehom

Ako príklad si môžeme vziať rozhranie (ekotón) medzi vodnou plochou a pevninou. V rybníku žije určité množstvo živočíchov a rastlín, ktoré sú schopné osídliť tento priestor. Na pevnine, napr. lúke okolo rybníka, tak isto žije len určitý počet rastlín a živočíchov. Okraj rybníka je rozhraním (ekotónom) týchto dvoch prostredí. Pozorovaním si môžeme všimnúť, že na rozhraní týchto dvoch výrazne odlišných priestorov, žije najviac živočíchov, aj rastlín. Ak by sme si to mali vyhodnotiť matematicky, tak na lúke žije 10 druhov, v rybníku 10 druhov, no na ich rozhraní nebude žiť len 20 druhov, ale viacej. Zarátať totiž musíme napríklad obojživelníky, či rastliny vlhkomilné, ktoré by nerástli ani vo vode, ani na suchej lúke. Okrajové zóny výrazne zvyšujú biodiverzitu systému. Môžeme to pozorovať aj na rozhraní medzi lesom a lúkou. Na týchto miestach vzniká krovité poschodie a hubári sa tešia bohatším výskytom húb.

Vytvorme rozhranie aj v záhradách

Túto vlastnosť môžeme zámerne využiť pri budovaní permakultúrnych systémov. Snahou je dosiahnuť čo najproduktívnejší, a pritom veľmi stabilný systém, a to na malej ploche. Pri zachovaní biodiverzity, nám efekt rozhrania pomôže zmenšovať plochu potrebnú na pestovanie aj chov. Môžeme sa pozrieť na rozhranie rybníka a pestovateľskej plochy. Ak by bol okraj rybníka kruh, jeho obvod je rozhranie, ktoré je veľké ako obvod rybníka. Pokiaľ okraje rybníka zvlníme, urobíme poloostrovy vybiehajúce do rybníka, na tom istom obvode kruhu získame oveľa dlhšiu trasu rozhrania, tým aj jeho využitie. Na tomto princípe fungujú napr. “chinampy – chinampas”. Sú to poloostrovy vybiehajúce do vodnej plochy. Vo vode je rozvinutá akvakultúra, na pevnine pestovateľské plochy. Úrodné bahno z vody sa vyhadzuje na chinampy. Okrem produkcie pre človeka sa na chinampách pestujú aj plodiny pre chov rýb, ktoré voľne padajú do vody a živia ryby v akvakultúre. Je tu kolobeh, biodiverzita, stabilita.

chinampas

To najvzácnejšie má len pár centimetrov

Najväčším rozhraním na Zemi je rozhranie medzi neživou litosférou (horninou) a neživou atmosférou (vzduchom). Hrúbka litosféry je 100 – 200 km. Hrúbka atmosféry je cca.600 – 700 km. Medzi týmito dvoma rozhraniami prebieha neustály proces premeny, proces zrodu, proces tvorby života. Tu vzniká pôda. Napriek tomu, že chápeme fyzikálne a chemické procesy zvetrávania hornín pomocou vody, vzduchu, tepla, je to pre nás stále, táto zmena neživého na živé, záhadná ako počatie dieťaťa. Zmena, pri ktorej vzniká tenulinká, niekde len niekoľko centimetrov hrubá, živá dynamická forma hmoty, ktorá umožňuje život rastlinám, a tým aj väčšine suchozemských živočíchov. Celý suchozemský život závisí na pôde, jej schopnosti plodiť, schopnosti transformovať neživé na živé (minerály na rastlin. telá), živé na neživé (rozklad mŕtvych tiel).

Aj pôda raz môže dôjsť

Preto je veľmi dôležité uvedomenie, že pôda nie je nevyčerpateľný zdroj, že pôda nie je niečo samozrejmé. Je to živý komplex, ktorý sa dá veľmi ľahko zničiť a len veľmi pomaly uzdraviť. Z tohto pohľadu ochrana pôdy, predovšetkým úrodnej, je nevyhnutnou podmienkou pre dosiahnutie trvalej udržateľnosti ľudskej kultúry (spomeňte si na zaberanie najlepšej poľnohospodárskej pôdy hypermarketmi či priemyselnými parkami). Pokiaľ si zaberieme, zdevastujeme či zmyjeme eróziou úrodnú pôdu, budú nám nanič všetky priemyselné parky… Našťastie, pôda sa dá i budovať, dá sa skvalitniť, zúrodniť, dá sa obnoviť i vyčistiť. Všetkými týmito technológiami je vhodné a nutné sa zaoberať v poľnohospodárstve, pôdohospodárstve, o to viac v permakultúrnych systémoch, aby boli vôbec schopné fungovať. Viac informácií na tému budovania pôdy získate na festivale Permakultúra v meste 28 a 29.11.2015 vo Vodárenskom múzeu v Bratislave.

Text upravila Zuzana Matúšová Girgošková z originálu od Patricie Černákovej.