Rok rodinných fariem

Po dlhých a prudkých rozhovoroch s kamarátmi a známymi, ktorí pracujú alebo pracovali v poľnohospodárskej veľkovýrobe, sa môj postoj voči malým farmám nezmenil. Hoci všetci moji známi, ktorí si prešli technokratickým poľnohospodárstvom, sú presvedčení, že je to jediná cesta ako nakŕmiť planétu, nezmenili môj pohľad na rodinné statky ani o malý kúsok. Rád by som […]


Po dlhých a prudkých rozhovoroch s kamarátmi a známymi, ktorí pracujú alebo pracovali v poľnohospodárskej veľkovýrobe, sa môj postoj voči malým farmám nezmenil. Hoci všetci moji známi, ktorí si prešli technokratickým poľnohospodárstvom, sú presvedčení, že je to jediná cesta ako nakŕmiť planétu, nezmenili môj pohľad na rodinné statky ani o malý kúsok. Rád by som v tomto článku pri príležitosti Roku rodinných fariem 2014 aspoň čiastočne porovnal konvenčné veľkoplošné poľnohospodárstvo s malými farmami.

Lacnejšia produkcia

Všimol som si, že častým argumentom veľkoplošného poľnohospodárstva je lacnejšia produkcia a teda väčšia ekonomická rentabilita. Tento argument je samozrejme na mieste, ale musíme sa spýtať dodatočnú otázku – pre koho je takéto poľnohospodárstvo ekonomicky rentabilnejšie? Áno, funkčný poľnohospodársky podnik s miliardovými obratmi sa bezpochyby dá považovať za ekonomicky rentabilný, no ja to vnímam ako jeden z artefaktov dnešnej implementácie kapitalizmu. Ekonomická výhodnosť je zaujímavá pre malú skupinu akcionárov, nie napríklad pre 370 000 nezamestnaných občanov.

Položme si predchádzajúcu otázku ináč – aký spôsob potravinárskej produkcie je ekonomicky výhodný pre čo najväčšie množstvo občanov? Odpoviem si na túto otázku idealistickou modelovou situáciou.

Modelová alternatíva
Keby 370 000 nezamestnaných vytvorilo 37 000 päť-hektárových fariem, pričom na každej by pracovalo 10 ľudí, potrebovali by plochu 185 000 ha (pre porovnanie – v roku 2012 prenajímal Slovenský pôdny fond 452 216 ha pôdy na poľnohospodárske účely). Ťažko spočítať presnú produkciu hypotetických fariem, no myslím že stoja za zváženie dva nasledujúce faktory. Prvým je, že štát šetrí na dávkach v hmotnej núdzi i podpore v nezamestnanosti, prostriedky na podporu malých fariem by štát tak či onak investoval do podpory veľkých fariem na daných pozemkoch. Druhým faktorom sú dane odvedené lokálnymi farmármi, ktoré zostávajú zaručene v štáte.

Na druhej strane, na rovnakej ploche 185 000 ha môže fungovať cca 20 veľkých fariem do 10 000 ha. Predpokladajme, že každá z nich by mala 10 majoritných akcionárov. Tým pádom je zisk z týchto fariem rozdelený medzi 400 občanov. Myslím že zrejmé, kam tým mierim – 370 000 slobodných a zaistených občanov z modelového príkladu vs. 400 je to, čo ma núti klásť si otázku z úvodu – pre koho je aký spôsob potravinovej produkcie výhodnejší?

Automatizácia

Ďalším argumentom v prospech veľkoplošného poľnohospodárstva, ktorý súvisí s predchádzajúcim, je efektivita vďaka automatizácii – teda vďaka využitiu techniky. No využitie drahej a veľkej techniky je často nutné práve kvôli obrovskej obhospodarovanej ploche. Niektoré technické vybavenie si malý farmár na svojich 5 ha určite nemôže dovoliť, no opäť je dôležité podlomiť zaužívané axiómy a položiť si doplňujúce otázky.

Potrebuje každý farmár vlastný kombajn?
Dnešná spoločnosť vyzdvihuje súkromné vlastníctvo nad všetky ostatné formy tak, že už si ani nepamätáme, že nejaké iné formy náhľadu na materiálne statky existujú (teda okrem zohyzdneného socialistického “štátneho” vlastníctva). K tomuto bodu by som len pripomenul formu družstiev, na ktorých bola založená prednormalizačná potravinová produkcia Československa, a ktoré okrem zdieľania technických prostriedkov, umožňujú aj efektívne koordinovanie drobných producentov.

Je dobré zakladať potravinovú produkciu len na strojoch konzumujúcich fosílne palivá?
Je zrejmé, že aj bio-pestovatelia používajú pri svojej práci traktory. No je otázkou štátnej bezpečnosti, či sú tieto stroje nahraditeľné iným druhom práce (ľudskou alebo zvieracou), v prípade energetickej krízy. V tejto otázke sa opäť musím prikloniť k malým farmám, kde je o veľa väčší podiel ľudskej ku strojovej práci oproti veľkým farmám.

Je ťažká technika primeraný prostriedok na obrábanie pôdy?
Tie najefektívnejšie stroje sú väčšinou tie najväčšie, a tie často narobia viac škody ako úžitku. Pred pár rokmi bolo výsadou modernej farmy v rámci “efektivity” orať čo najväčším pluhom za čo najväčším traktorom, čo sa ukázalo ako pomalá samovražda. Použitím neprimerane ťažkej techniky sa stláča pôda v hĺbke, kam bežný pluh nedosiahne. Tým sa vytvára nepriepustná vrstva relatívne blízko k povrchu, čo okrem iného zhoršuje absorpciu vody. Tá spôsobuje vyhnívanie rastlín na rovnom teréne, alebo sa priamo podieľa na záplavách na svahoch. Už ste si niekedy všimli “rieky” vytvorené na poli kukurice po väčšom daždi?

Poľnohospodári o tom samozrejme vedia, v USA je bezorebné pestovanie už v podstate bežnou technikou, ktorá nepotrebuje také ťažké stroje a tým bojuje s kompakciou pôdy. Na Slovensku je tých pokusov pomenej, niektorí farmári stláčanie pôdy ignorujú úplne. V tomto bode má malý farmár s malým traktorom opäť navrch.

Skrytá ekologická daň

Skončili domnelé argumenty pre veľkoplošné poľnohospodárstvo a nastal čas na argumenty, ktorými malé a hlavne rodinné farmy valcujú veľkostatkárov. V úvahe o ekonomickej rentabilite možno kritickému čitateľovi chýbalo započítanie vyššej ceny u potravín pestovaných v malom oproti veľkoprodukcii. Predpokladajme, že farmár pestujúci na vlastnej pôde venuje časť úsilia budovaniu pôdy, preto jeho okamžitý výnos je nižší a preto aj cena jeho produkcie je vyššia. No nezabúdajme na cenu plodín konvenčného poľnohospodárstva, ktoré sú reálne vyššie ako sa nám zdá. V ich cene totiž nie sú zahrnuté výdavky na odstraňovanie ekologických problémov a katastrof, ktoré sú takouto produkciou priamo či nepriamo spôsobené. V cene potravín by mali byť zahrnuté čiastočné náklady z:

Je zrejmé, že väčšina týchto problémov nie je z pohľadu veľkopestovateľa riešiteľná, takže je na malých farmároch, ktorí hospodária na vlastnej pôde, aby vytvárali svejly a medze, aby redukovali použitie mechanizácie na minimum, aby pestovali čo najširšie spektrum rastlín a chovali čo najširšie spektrum zvierat, aby vysádzali stromy, aby nepoužívali neprimerané hnojivá a aby nenechávali pôdu holú. Nebudem naivný –  malý farmár nie je automaticky ekologický farmár, ale len malý farmár môže byť ekologický a trvalo udržateľný.

Zhrnutie

Nechcel som týmto článkov útočiť na veľkopestovateľov, ani za každú cenu obhajovať malých pestovateľov. Medzi obidvomi skupinami sú ľudia so vzťahom k pôde, aj ľudia, ktorí ju kvôli zisku znásilňujú. A hoci moje úvahy určite prehliadli niektoré premenné, je viac ako zrejmé, že znovuzavedenie rodinných fariem a ich maximálna podpora je nevyhnutná pre vytvorenie ekologickej i ekonomickej protiváhy voči korporátnej produkcii potravín. Ak má čitateľ pocit, že fabulujem, rovnaký názor vzišiel aj z Konferencie Obchodu a Rozvoja OSN – UNCTAD s názvom Zobuďte sa, kým nie je neskoro.


Permakultúra (CS) na Slovensku je partnerom iniciatívy Rodinné farmy, ktorá sa snaží o posilnenie pozície rodinných fariem a farmárov na Slovensku. Preto, ak si aj vy uvedomujete ich dôležitosť pre zdravú spoločnosť, budeme radi ak túto iniciatívu podporíte.






Komentáre