Prečo sa nebáť chovu husí – Skúsenosti zelenáčov

Minulú zimu sme hútali (ja a môj priateľ), ako budeme kosiť našich cca 1500 metrov štvorcových trávnatých plôch okolo domu, kam sme sa presťahovali. Hovorili sme si, že najlepšie by bolo, keby ich za nás “kosili” nejaké zvieratká a rovno tak aj hnojili celú plochu. Keby sme na konci sezóny získali nejaké mäso, bol by to príjemný bonus, ale nebol to hlavný cieľ. Ovce a kozy sme hneď vylúčili, lebo na pozemku sú nízke stromčeky a priateľ má navyše zriedkavú alergiu na mäso cicavcov. Zvažovali sme preto skôr nejaké vtáky. A ako najbylinožravejšie vtáky vyšli husi. Husi sú (na rozdiel napr. od kačíc alebo sliepok) 100-percentní vegetariáni a hlavná zložka ich stravy je tráva.


Naša motivácia

Minulú zimu sme hútali (ja a môj priateľ), ako budeme kosiť našich cca 1500 metrov štvorcových trávnatých plôch okolo domu, kam sme sa presťahovali. Hovorili sme si, že najlepšie by bolo, keby ich za nás “kosili” nejaké zvieratká a rovno tak aj hnojili celú plochu. Keby sme na konci sezóny získali nejaké mäso, bol by to príjemný bonus, ale nebol to hlavný cieľ. Ovce a kozy sme hneď vylúčili, lebo na pozemku sú nízke stromčeky a priateľ má navyše zriedkavú alergiu na mäso cicavcov. Zvažovali sme preto skôr nejaké vtáky. A ako najbylinožravejšie vtáky vyšli husi. Husi sú (na rozdiel napr. od kačíc alebo sliepok) 100-percentní vegetariáni a hlavná zložka ich stravy je tráva.

Nemali sme úplne pevnú vieru, že to u nás ozaj prežijú celú sezónu, ale keby náááhodou, tak sme zisťovali, ako by sa potom dali zužitkovať. Pečená hus je síce fajn, ale my sme len dvaja, tak sme googlili, či sa dá aj niečo iné, menšie navariť. Zistili sme, že napríklad husacia polievka je vraj výborná. Máme radi dlho varené vývary z kostí, takže super :). Neskôr sme našli aj iné lahodné alternatívy (viď koniec článku). Okrem husí sme si zadovážili aj sliepky na vajíčka, ale len zopár (4 sliepky) pre našu spotrebu, takže tie by toho veľa nepokosili.

Naša situácia bola, že obaja sme pracovali z domu na čiastočný úväzok, takže sme mali čas sa starať o hydinu možno aj viac ako by bolo treba.

Kde zohnať husi?

Našla som zopár ponúk z okolia na predaj húsat na bazoši, nakoniec sa ale nejaké podarilo zohnať našej starkej, iniciatívne nám kúpila aj krmivo pre húsatá. Húsatká stáli 7€ za jedno a krmivo si už nepamätám, asi 10€ za cca 15kg. Keďže to bola naša prvá sezóna nejaké plemeno husí som neriešila, lebo som aj tak nevedela, čo čakať. Pozrela som si základné možnosti, aby sme si nevybrali náhodou nejakú exotiku. Pán, od ktorého sme húsatá kupovali povedal, že vraj on chová Landeské husi.

Poučenie: nabudúce budem brať husi od niekoho iného. Lebo Landeské husi sú sivé a z našich húsat vyrástli snehobiele :D. Jedna z husí mala od malička dýchacie problémy (jej identifikačné meno bolo “Chrochtoš”) a síce rástla a žila normálne, v ničom nezaostávala za rovesníkmi, jej chrbát vyzeral trošku inak – kopcovito… zistili sme po smrti, že mala nehoráznu skoliózu – takže bola vlastne hrbáč.

Starostlivosť o húsatká

Prvý krok bol, že som si naštudovala o husiach všetko relevantné, čo sa na anglickom a slovenskom internete dalo prečítať. Náš cieľ bol, aby boli húsky u nás zdravé aj spokojné a aby to nás stálo čo najmenej peňazí a práce navyše. Z dostupných údajov som odhadla, že náš pozemok by okrem 4 sliepok mohol uživiť 4 husi.

Keď k nám v polke mája húsatká dorazili mali niečo medzi 1-2 týždňami. Chceli sme staršie, ale nepodarilo sa zohnať, takže prvý týždeň-dva vyžadovali intenzívnejšiu starostlivosť. Prvé dni sme ich mali vnútri, lebo vonku bolo väčšinou daždivo. Vyhrievacie teleso vo vnútri sme provizórne vyrobili z nočnej lampy a tienidlo z alobalu. Húsatká v krabici obývali nepoužívanú izbu v dome, lebo predsa len majú svoju špecifickú vôňu. Ako podstieľku sme im dávali seno, čo sme stihli na jar usušiť. Každý deň sme seno vymieňali.

Čo som sa však nikde nedočítala je, že húsatká riadne rýchlo rastú, na čo ale musia toho riadne, riadne veľa zožrať (v porovnaní napr. s malými kuriatkami). Okrem prudko a radostne sa zväčšujúcich húsat je vedľajším produktom tohto procesu aj neskutočne veľa trusu… Fakt veľa… Bolo smutné vidieť húsatká medzi toľkým trusom :(. A aby sme zachovali čistotu prostredia húsat, museli sme rýchlo (každých pár dní) vymýšľať, ako zväčšiť priestor, ktorý pri svojom pobyte vo vnútri obývali. Začínali v banánovej krabici a dopracovali sa po asi 10 dňoch do štvorca naaranžovaných dosiek v predsieni rozostavených na kartónoch.

Asi desaťdňové húsatá v krabici s napájadlom

Navyše, vždy keď svietilo slnko, sme ich nosili von na trávu, kde sme im urobili ohrádku z drevených hrád a zakryli starým dielom plota. Báli sme sa, či nebude mať na ne chuť náš kocúr, ale ten sa tváril nezaujato.

Húsatá sme od začiatku kŕmili kúpenou zmeskou pre húsatá a okrem toho sme sa im snažili dávať nejakú čerstvú natrhanú/nakosenú zeleň a odsledovať, ktorá im chutí. Vodu sme im dávali do špeciálneho napájadla, kde sa nemohli vykúpať. Húsatá sa totiž rady máčajú vo vode, ale keď nemajú mamu hus, ktorá by ich potom vysušila a vyhriala, hrozí nebezpečenstvo prechladnutia. Také napájadlo sa dá vyrobiť napr. z nádoby zatvorenej vrchnákom, kde sa vo vrchnáku urobí otvor takej veľkosti, aby sa tam zmestila len hlava húsaťa.

V svojich cca 3 týždňoch veku sa húsatá dostali natrvalo mimo našeho domu a nocovali v budove bývalej maštale, pre istotu ešte aj v ohrádke z hydinového pletiva krytej pletivom aj zvrchu. Všetky dni trávili už vonku. Bolo sucho a slnečno. Pršalo len zriedka a vtedy sme ich zahnali dnu do sucha maštale. Robili sme to, kým sme nemali pocit, že prežijú dážď bez ujmy. Začali sme im potom postupne dávať aj väčšie nádoby s vodou (vedro, veľký hrniec), lebo sa radi kúpali.

Asi 4-týždňové húsatá – už boli väčšinu času vonku

Príbytok

Keď ešte trošku podrástli, presunuli sme ich do konečného nočného príbytku. Priateľ zhotovil jednoduchú kvádrovú konštrukciu s vkladacími dverami, ktorú sme zo všetkých strán, zhora aj zospodu obalili hydinovým pletivom a zhora sme pripevnili staré plastové krycie plachty, čo sme našli na pozemku. “Domček” sme obalili pletivom zo všetkých strán preto, aby sa v noci nedostal k húskam žiadny predátor ani odspodu. Neviem, či je to 100% účinné, ale nám v noci nič húsky nenapadlo, aj keď sa po okolí pohybovala líška. Príbytok bol najväčšia drevená konštrukcia, ktorú kedy priateľ robil. Jednoduchý dizajn sme si vymysleli aj preto, že priateľ nemal žiadne predchádzajúce konštrukčné skúsenosti.

Okrem bezpečnosti húsok v noci zabezpečovalo pletivo na “podlahe” aj jednoduché čistenie. Stačilo klietku / príbytok každý deň o kúsok posunúť (a trošku predtým vytriasť podlahu), hovienka ľahko prepadli :). Na každej strane klietky boli držadlá. Vďaka ľahkej konštrukcii som ju zvládla každý deň presunúť sama. Vyberala som si oblasti, ktoré som chcela mať pohnojené :).

Posuvný husací príbytok

Angel wing (anjelské krídlo)

Keď začali rásť húskam letové pierka (dlhé perie na konci krídel), tak sme si všimli, že jedna hus má jedno z krídel neprirodzene vytočené. Po troche googlenia sme zistili, že sa jedná o “angel wing” (= anjelské krídlo; v slovenčine som nič nenašla). Mala to krídlo deformované už predtým (viď foto), ale vedela si ho vtedy ešte poskladať do zdravej, štandardnej polohy. No s rastúcim perím boli asi kĺby pod veľkou záťažou a nezvládali to. Pre domáce husi, ktoré majú túto poruchu, je to vraj len kozmetická vada. Pri divých husiach ide život, lebo nedokážu lietať a zabezpečiť si tak potravu. My sme však chceli, aby boli naše husi zdravé, preto sme sa pokúsili túto vadu opraviť.

Húska s “angel wing” – asi 5-6-týždňová

Ostatné husi vyzerali tiež, že sú im krídla “ťažké”, nevedeli ich udržať na normálne zložené chrbte, ale padali im. Nemali ich vytočené, ale nevedeli sme, či to nie sú prvé príznaky. Čo sme urobili bolo, že sme ich prestali kŕmiť zmeskou pre húsatá a nechali sme ich dva dni len na pastve (toto neviem, či pomohlo, alebo sa zotavili spontánne). Postihnutej húske sme krídlo zafixovali do správnej polohy (= “obviazali” a prilepili jedným prúžkom klasického látkového leukoplastu). Odporúčania boli nechať krídlo zafixované 4-5 dní. No leukoplast vydržal prilepený len necelé dva dni. Na našu radosť to ale húske pomohlo a potom už nikdy nemala problém. Dokonca sa naučila lietať (ako aj ostatné :)).
nejako takto sme to krídlo zafixovali.

Líška

V polke júla o pol deviatej večer, keď bolo ešte vidno som išla zavrieť húsky na noc a pristihla som líšku pri čine. Počula som predtým splašený gagot a kotkodákanie sliepok, takže som utekala. Líšku som odohnala, ale jedna húska – Chrochtoš-hrbáč – to neprežila (žeby si líška vybrala najslabšiu?). Najprv líška vyzerala, že si ju chce odniesť (hus mala už živú váhu vyše 2 kg). Pár metrov ju aj niesla, ale potom sa ma zľakla, nechala hus na mieste a ušla. Ako sa k nám cez plot dostala som nezistila, bola som v šoku, tak som nepozerala, kadiaľ ušla preč.

Odvtedy som dávala pozor a krátko po západe slnka som hydinu zatvárala. Neviem, či to pomohlo, asi sme skôr mali šťastie. Ostatné husi už žiadny predátor nenapadol napriek tomu, že susedia párkrát videli líšku aj za bieleho dňa.

Voda

Husi sú vodné vtáky. Potrebujú nejaké miesto, kde sa môžu okúpať. My sme aj toto riešili minimalisticky: dávali sme im 12-litrové vedro a podobne veľký hrniec, z ktorých vedeli vodu na seba našpliechať. Uvedomujem si, že to nie je ideálne. Zišlo by sa im nejaké jazierko, kde by sa mohli celé namočiť. Čiastočne sme to kompenzovali potokom, ktorý nám tečie popred dom (v pokojnej uličke). Keď sme mali čas, vyhnali sme ich na chvíľu do potoka. Vedeli sa tam riadne vyšantiť, ale vždy ich aspoň jeden človek strážil, takže to bolo časovo náročné. Niekedy sme ich kúpali viac dní po sebe, niekedy sme ich nekúpali dva týždne.

Jeden gunár a dve húsky v potoku (4,5 mesiaca staré)

Každý deň sme im dávali 2-3 vedrá čistej vody (na pitie a na kúpanie). Takže za mesiac v lete spotrebovali asi aj 1 meter kubický vody.

Kosenie a tráva

Na pozemku nemáme zatiaľ veľa stromov a tie čo tam sú sú malé. Takže na väčšinu plochy svieti väčšiu časť dňa slnko. Navyše u nás v lete prevláda skôr suchšie počasie (tesne pod Štiavnickými vrchmi z juhu). Tráva na hlavnom “pasienku” mala v lete čo robiť, aby ju kombinácia slnka a našej hydiny nezlikvidovala úplne. Húsky sa stále pásli, ale obdobia sucha bez dažďov nedovoľovali tráve výraznejšie podrásť, takže niekedy bolo per ne ťažké na hlavnom “pasienku” nájsť použiteľnú trávu. Sú celkom prieberčivé, takže sa nepustia do každej trávy, čo vidia.

Vtedy sme ich púšťali aj do iných ohradených častí dvora. Pôvodne som chcela vyskúšať rotovať pastviny, ale kvôli nedostatku oplotenia (financií) sme mali väčšie pastviny len 2. A neskôr to dopadlo kvôli útoku líšky tak, že husi trávili väčšinu času na jednej pastvine. Občas sme ich púšťali pod dozorom do miest, ktoré slúžia skôr nám “ľudským” obyvateľom dvora. Tam bolo treba dávať pozor na niektoré plochy, ktoré sme nechceli zašpinené a na občasnú výsadbu.

Čo všetko husiam chutí a “chutí”
(burina, zelenina, škody a hračky)

Husi preferujú jesť trávu, ale zároveň sú to veľmi zvedavé tvory a radi ochutnávajú nové druhy zelene. Občas zistia, že niečo je rovnako dobré ako tráva. Takto mi zožrali všetku ťahavú fazuľu (= listy, stonky, všetko…), ktorá bola zasadená pri plote medzi záhradou a pasienkom. Fazuľa občas dorástla, ale vždy keď na ňu cez plot dosiahli, tak jej nedali šancu – fazuľa mala výšku v priemere tak 30 cm od zeme a jasné, že na nej veľa strukov nenarástlo. Mala som fazuľu zasadenú aj inde, takže túto som prenechala husiam. Bez šance bola aj ačokča zasadená pri tom istom plote. Zlikvidovali mi jednu čili papričku – ale myslím, že len zo zvedavosti, lebo ďalšiu nechali na pokoji. Čo ma prekvapilo ešte viac ako fazuľa boli paradajky. Jednej zožrali listy (ale to bola tiež asi výnimka) a keď sa výnimočne dostali k paradajkám, tak im chutili zelené, žlté aj červené plody v ľubovoľnom štádiu zrelosti… Občas si odhryzli z listu brokolice… občas ochutnali list cukety… občas topoľovky, ale tu nenarobili väčšiu škodu, skôr ochutnávali. Hovorí sa, že husi sú dobré na pletie buriny, ale ja by som ich do zeleninovej záhrady nepustila :D.

Z buriny mali najradšej mlieč a šalát kompasový – tie keď som im hodila, tak sa naháňali skoro ako sliepky, keď nájdu dážďovku :). Tým šalátom kompasovým, čo mali v dosahu, obhrýzli listy, až pokiaľ dočiahli. Tieto dve rastliny mali radi už ako húsatká. Potom cielene išli aj za púpavou, ďatelinou… Občas iniciatívne trhali / kosili pupenec a mladé výhonky pichliača roľného – nevyčistili ich dočista, ale pomáhali ich držať pod kontrolou, za čo sme im boli vďační. Chutil im aj lopúch, ale na to mám malú štatistickú vzorku – mali len jeden v dosahu. Tiež mu však obhrýzli listy až pokiaľ dočiahli. Na časti pozemku máme zrúcaninu stodoly zarastenú černicami a chmeľom. Kým bol chmeľ mladý, tak na neho cielene chodili. Nevadilo im ani, že pritom chodia po ostrých černicových pichliačoch.

Keďže nie vždy bolo dosť trávy, nechávali sme im aj popadané ovocie. Veľmi im chutili hrušky, hlavne kým neboli prezreté. Slivky a jablká jedli tiež. Jablká si dokonca sami “oberali” z nižších konárov.

Väčšinu týchto jabĺk zjedli husi. Buď spásli, čo spadlo, alebo, si “obrali” samé, čo dočiahli (na obr. majú 3,5 mesiaca)

Okrem ochutnávania novej zelene husi venujú svoj voľný čas aj skúmaniu, žutiu a ťahaniu všetkého, čo len trošku vytŕča mimo svoje okolie. Odmontovali drôtiky, ktorými boli prichytené fólie na slepačom prístrešku, potom obhrýzali nožnice a kliešte, ktorými som to opravovala, kým som to opravovala. Pravidelne len tak zo srandy obhrýzali kovový plot, ošúpali od kôry niektoré koly pri stromčekoch. Do kôry na stromčekoch sa našťastie nepustili, ale čítala som aj o takých prípadoch (naše najmenšie stromčeky majú odhadom možno 10 rokov – viď obrázok). Ale zato obhrýzli tenké, nízke koncové konáriky zo stromčekov, na ktoré dočiahli. Keďže sa nebáli ľudí, tak nežne testovali aj nohavice, vrecká, topánky, kolieska na kočíku, rôzne časti auta (keď sme nedávali pozor)…

Obhrýzanie sa však dalo využiť aj v náš prospech: keď som chcela upriamiť ich pozornosť na niektorú časť pozemku, kde som potrebovala viac pokosiť, stačilo tam nechať položenú zelenú plastovú krhlu – ich najmilšia obhrýzacia hračka :D. Podobne fungovalo akékoľvek farebné plastové vedro. Neurobili na nich za celú sezónu nejakú viditeľnú škodu, iba sa motali v tej oblasti a občas sa prišli “pohrať”, poskúmať, poobhrýzať rukoväte, okraje, vopchať hlavu do otvoru krhly…

Obľúbené vedro s vodou ale aj bez vody (2 mesiace staré husi)

Krmivo

Okrem voľného prístupu k tráve, ovociu a burine dostávali husi v priemere tak 100-200g pšenice na hus na deň. Pšenicu sme im nasypali večer – bola to aj motivácia, ako ich večer dostať do “domčeka”. Často však neskonzumovali všetko a ráno to dojedli sliepky. Takže reálne by stačilo asi aj menej.

Husi a ľudia

Bála som sa, či nás nebudú naháňať, alebo zákerne odzadu štípať do lýtka… Ale ako som už spomínala, naše husi sa ľudí nebáli ani na nich neútočili. Keď prišla návšteva, tak len viac gágali, ale po chvíľke sa upokojili a zvedavo z obdaleč nasledovali návštevníkov. Možno to bolo tým, že boli mladé. A možno boli zvyknuté, lebo sme s nimi boli veľa od malička. Neviem.

Väčšinou na ľudí ani nesipeli. Stalo sa to len párkrát na jeseň, keď ma videli v inej vetrovke a gumákoch.

Husi a iné zvieratá

Husi a sliepky

Husi a naše sliepky (mládky) mali cez deň spoločný výbeh a v noci rozdelené príbytky. Keď sme prvýkrát malé húsatká dali na trávu k sliepkam, tak sme sa báli, či ich sliepky nebudú ďobať. Sliepky boli zvedavé, čo sa to tu nabralo, tak ich rovno išli preskúmať. Keď sa však priblížili k húsatkám, tie začali na ne sipieť. Sliepky sa zľakli, no po čase to skúšali znovu. Jedna sliepka sa dostala veľmi blízko. Vtedy malé sipiace húsatko vyskočilo, “zakuslo” sa do sliepky a splašená sliepka s ním utekala 1-2 metre, kým ju pustilo :D. Potom sme sa o húsatká už nebáli :D.

Húsatá už v tomto veku boli pánmi dvora

Keď húsatká podrástli, mali prirodzene oproti sliepkam ešte väčšiu prevahu. Takže sliepky sa im vyhýbali. Mali dosť veľký výbeh na to, aby nedochádzalo ku konfliktom. Husi neboli voči sliepkam veľmi agresívne, iba ak náhodou našli spoločný zdroj potravy, napr. zrno vo válove (každé mali ale svoj válov)… Vtedy dali husi jasne sliepkam najavo, že ich do válovu nepustia, sliepky si však nedali povedať, tak to občas skončilo nejakým štípnutím sliepky husou. Niekedy to vyzeralo drsne, nikdy im však výrazne neublížili.

Husi a kocúr

Spokojne sa navzájom jeden druhému vyhýbali a inak sa ignorovali. Alebo sa tak aspoň tvárili. Kocúr mohol prejsť okolo husí tak na 1-2 metre, inak na neho sipeli. Ale on nemal v záujme sa k nim zväčša vôbec približovať. Husi sa zase nezaujímali o kocúra.

Husi a morka

Občas mávali cez plot vášnivé diskusie so susedovou morkou. Dodnes neviem, či to boli priateľské (mali rovnakú farbu aj veľkosť ako morka), alebo nepriateľské diskusie. Neviem, čo by sa stalo, keby boli na jednom dvore.

Lietanie

Časom sa všetky husi naučili lietať. Bolo to také milé, neškodné lietanie max. jeden meter nad zemou preleteli vzdialenosť max. 10 metrov, keď sa predtým rozbehli z kopca (máme svahovitý pozemok)… Bol to pre mňa radostný pohľad :).

Začiatkom jesene sa však stalo, že po takomto rozbehu najľahšia hus preletela nízky plôtik a pristála 30 metrov za ním tesne pred bránou pri dome. Povedala som si, že to bola náhoda… až kým o dva týždne pri podobnom lete nepreletela aj našu bránu a nepristála za dvoma cestami, za potokom a za ďalším plotom pri inom rodinnom dome (celkovo preletela viac ako 100 metrov). Našťastie tam majú len malého psa a po ceste nejazdí veľa áut, tak sa tento vý-let skončil bez ujmy. Zobrali sme prekvapenú húsku do náručia a odniesli domov. No pre jej bezpečnosť sme jej hneď zastrihli pierka na jednom krídle.

Ostatné husi lietali stále len meter nad zemou, aj keď koncom jesene to vyzeralo, že jedna sa trochu zlepšila a časom by mohla tiež uletieť.

Hluk

Občas gágali na susedov, keď ich videli za plotom. Občas gágali na nás, keď sa chceli dostať niekam, kam sme ich nepustili. Alebo niekedy len tak od radosti, že nás vidia, keď nám bežali oproti – to bolo milé. Keď boli malé, volali sme ich “pípátka”. Neskôr sme sa tešili, že začali “mutovať” a postupne gágať. A ku koncu sme ich volali “pterodaktyly”, lebo mali neskutočne silné hlasy. Keď sme na seba na diaľku kričali a husi boli pri tom, tak sa pridali, takže sme sa nepočuli. Niekedy sa však nedalo rozprávať, ani keď sme boli bližšie k sebe. Dakedy vedelo byť gáganie únavné (my sme obaja také tiché typy), ale na veľkom dvore sa zväčša stratilo. Neviem si predstaviť, aké to je s riadnym kŕdľom husí.

Susedia sa nám na hluk nikdy nesťažovali. Bývame na malej dedinke, kde veľa ľudí dačo chová, obaja susedia majú sliepky, jedni aj ovce a morky… Skôr ľudia spomínali na svoju mladosť, keď zvykli mávať husi a chválili ich, aké sú pekné, keď sme ich kúpali v potoku. Nedávno sa susedia pýtali, či aj búdúcu sezónu budeme mať husi, že aspoň bolo veselo :).

Spracúvanie mäsa

Všetci susedia sa nás pýtali, či ich nakoniec aj vykŕmime. My sme však nechceli. Máme skúsenosti, že vykŕmené kačice sa nám ťažko trávia, aj keď chutia výborne a s nevykŕmenými tráviace problémy nemáme. Predpokladali sme, že by to tak dopadlo aj pri husiach. Chceli sme pre nás čo najľahšie stráviteľné, najzdravšie mäso. Ďalší argument proti by bola pohoda a zdravie husí (v závislosti od metódy vykŕmenia) a náš čas. Keď sme husi zabíjali začiatkom novembra/koncom októbra (v ich veku cca 6 mesiacov), tak mali 3,4-3,8 kg čistej váhy, teda mäsa a všetkého, čo sa z nich dá zjesť. Na husi je to taká ľahká váha, ale ja som bola spokojná vzhľadom na naše predsavzatie – mať nenáročné kosačky – a vzhľadom na to, že to bolo prvý rok čo sme vôbec nejaké úžitkové zvieratá chovali.

Na zabíjanie a spracúvanie hydiny existuje na youtube viacero podrobných videí. Ja som sa inšpirovala napr. týmito (videla som ich oveľa viac):
Respectful chicken harvest a DIY Large Killing Cone for Turkeys or Large Birds – my sme podobne použili (ako alternatívu odkrvovacieho lievika) lacné vedro z Kauflandu za 2 eurá.

Perie

Čo stojí za zváženie pri spracúvaní, je šklbanie peria. Je to u husí (a kačíc) dosť náročný proces, pretože pod prvou, viditeľnou, vrstvou peria majú ďalšiu vrstvu jemného páperia – ako kožuch.

Prvé dve husi som šklbala z väčšej časti nasucho, lebo som si chcela perie odložiť. Keď som ošklbala väčšinu peria nasucho, tak som hus obarila a dočistila. Celý tento proces od začiatku šklbania po hus 100% bez peria mi trval asi 4 hodiny čistej práce (jednému človeku).

Pri ďalších husiach som to vzdala a rovno som ich obarila. Povedala som si, že mi nevadí ani keď trošku utrpí koža, takže som ich nechávala máčať sa vo vode až kým nešlo perie ľahko a obarovanie som v polke šklbania ešte zopakovala na nepoddajných miestach. Nakoniec ani koža veľmi neutrpela, len na pár miestach boli mini trhlinky. Takto mi to trvalo 2 hodiny čistého času.

Ak nemáte radi kožu, tak je ešte možnosť stiahnuť husi z kože – to je podstatne rýchlejšie. Ale ja kožu rada mám a aj masti pod ňou nebolo málo. Alternatíva je tiež použiť na ošklbanie peria vosk, ale nemám naštudované ekologické dopady tohto procesu.

Toho peria, čo sa mi podarilo nasucho ošklbať, bolo strašne málo – cca 250g (z 1,5 husi). Pre mierku: na vankúš vraj treba 2 kg peria. To perie, ktoré som ošklbala obarené, je podľa mňa ako perie nevyužiteľné. Možno by sa dalo použiť po šetrnejšom obáraní – neviem. Ja som ho využila v záhrade. Zamulčovala som ním niekoľko hriadok – vraj je to dobré hnojivo. Tak uvidím, aké budú výsledky a koľko potrvá, kým sa rozloží.

Záver

Mať husi bola veľmi zaujímavá skúsenosť. Sú to vtipní spoločníci. Sú hlučné, demolujúce, krásne a milé zároveň. Vedia človeku prirásť k srdcu.

Čo sa praktickej stránky týka, splnili účel: kosili dobre. Nevyžadovali veľa ďalšieho krmiva. Vyžadovali viac vody ako sliepky. Mäso majú výborné, už sme mali viackrát husaciu polievku, prsia na spôsob steaku (viď obrázok a linky) aj konfitované stehná. No treba si zvážiť aj spracúvanie, ktoré je kvôli množstvu peria pracné.

Aké máte vy skúsenosti s husami? Skúšali ste ich niekedy chovať? Aké nezbednosti vám povystrájali? Alebo vás poštípali, keď ste boli deti a trochu sa ich bojíte? Máte nejaké obľúbené recepty na husacinu? Napíšte nám do komentárov.

Prsia na spôsob steaku

Užitočné linky (všetky zdroje sú v angličtine):

Starostlivosť:

Recepty a príprava mäsa (hus sa dá pripravovať podobne ako kačka):





Komentáre